Deja Vu

Mali ste už niekedy pocit, že dané miesto poznáte, hoci ste ho navštívili po prvý krát? Mali ste už pocit, že ste danú situáciu už zažili, no s určitosťou viete, že sa deje po prvý krát? Tak presne tomu hovoríme Deja Vu. Hoci to nie je žiadna prelomová vec, ktorej vyriešenie by zmenilo svet, predsa sa to týka väčšiny z nás a každý by chcel vedieť, čo to vlastne Deja Vu je, alebo čo ho spôsobuje. Podľa štatistík, Deja Vu zažíva približne 60-70 % populácie a to v rôznych formách. Môže ísť o krátke útržky alebo aj o celé udalosti, dlhšie série Deja Vu.

  Termín Deja  prvý krát použil francúzsky vedec Emile Boirac. On sa ako prvý venoval tomuto pomerne bizarnému fenoménu. Deja Vu v doslovnom preklade znamená ,,už videné". V tejto súvislosti sa môžeme stretnúť aj s pojmami ako Deja Vecu (už zažité) alebo Deja Senti (už cítené). Veľmi často však dochádza k chybnému vysvetleniu. Mnoho ľudí považuje za Deja Vu aj to, keď dokážu predvídať, čo sa práve stane. To je jasnovidectvo. Deja Vu nastáva počas udalosti a nie pred ňou.


 Z vedeckého hľadiska, dodnes najprijateľnejšou teóriou je model Dr. Vernona Neppeho, riaditeľa neuropsychiatrického inštitútu v Seattli, ešte z roku 1983. On rozdelil Deja Vu na štyri kategórie. Asociatívne Deja Vu-prakticky je to najčastejšou formou Deja Vu a vyskytuje sa bežne aj u psychicky zdravých jedincov. Je založená na skutočnostiach, ktoré vidíme, cítime, počujeme alebo prežívame. Na základe týchto vnemov si môže náš mozog chybne priradiť tieto udalosti k tým, ktoré sme už niekedy zažili. Biologické Deja Vu-vyskytuje sa u epileptikov tesne pred záchvatom. Poslednými dvoma typmi sú Vymyslené Deja Vu alebo Schyzofrenické Deja Vu, ide o Deja Vu spôsobené psychickou poruchou v dôsledku chorobnej depresie, respektívne v druhom prípade schyzofrénie, kedy ľudia zle rozlišujú to, čo vnímajú a sami to chybne označujú za udalosť, ktorá sa už stala, hoci to v skutočnosti nie je pravda.
Deja Vu sa študuje veľmi ťažko, pretože neexistujú žiadne symptómy, ktoré by nám oznamovali jej príchod. Prichádza znenazdajky a nemá žiadne vonkajšie prejavy. Jediný možný spôsob ako zistiť, že mala osoba Deja Vu je ten , keď nám to sama povie. Výskumníci preto nemajú dostatok informácií a podkladov pre svoje štúdiá. V skutočnosti sme však nezistili skoro nič. Vieme len to, že Deja Vu už aspoň raz zažilo 60-70 % populácie z ktorých je väčšina vo veku 15-25 rokov. Nie sú žiadne priame podklady pre vyvodenie nejakého konkrétneho záveru, a preto všetko s čím môžeme reálne pracovať sú len teórie, ktorých je vyše 40.

Zabudnuté spomienky zo súčastného, ale aj minulého života:
V tomto prípade je Deja Vu úzko spojené s myšlienkou reinkarnácie. Zástancovia tejto teórie predpokladajú, že tí, ktorí sú po smrti reinkarnovaní sa znovu-zrodia v novom tele. Hoci teraz žijú nový život v novom tele, mnohí sú presvedčení o tom, že Deja Vu sú akési útržky spomienok na minulý život a teda na miesta, kde sme boli, alebo udalosti, ktoré sme zažili. Problémom je naša myseľ je zaplnená tisíckami ďalších spomienok na udalosti, ktoré sa nám počas života stali. Aby si náš mozog dokázal udržať svoju ,,prevádzkyschopnosť", väčšinu spomienok po čase vypustí, hoci niektoré sú zaznamenané v našom podvedomí bez toho, aby sme si ich ďalej pamätali. Označujú sa aj ako ,,zabudnuté spomienky". To znamená, že ak sa nachádzate v známom prostredí a máte pocit, že ste tam už niekedy boli, v skutočnosti to tak môže byť. Deja Vu je podľa tejto teórie len púha spomienka na udalosť, ktorú sme už niekedy prežili ale náš mozog na ňu časom zabudol. V tejto súvislosti niektorí ľudia tvrdia, že to môže byť aj zabudnutá spomienka z minulého života.